Bella, kroť sa! – 9. kapitola

9. Kapitola

Edward:

Bella je tehotná. Síce povedala, že to je dieťa moje, ale nie je možné. Ja som upír, nemôžem mať deti. Začal som klopať na dvere, pretože ich zatvorila. Chcel som jej to vysvetliť. Začul som, že plače. Moje mŕtve srdce ma bolelo. Nebolo to len kvôli jej plaču, ale aj kvôli tomu, že má dieťa s niekým iným.

„Bella, ja nemôžem mať deti. Je to omyl,“ povedal som, no pravdepodobne ma nepočula. Stál som tam pol hodiny a Bella neprestajne plakala. Mal som nutkanie objať ju a utíšiť ju. Šanca vysvetliť jej to, nejestvovala. Kyticu som položil na rohožku pred dverami a pobral som sa k autu. Nastúpil som, naštartoval a namieril si to domov. Celú cestu mi hlavou behala jediná otázka. Čo ak môže upír s ľudskou ženou splodiť dieťa?

Zaparkoval som pred garážou a do domu som vošiel so skleslou náladou. Alice, ktorá sedela na gauči, si to okamžite všimla.

„Stalo sa niečo?“ opýtala sa s obavami.

„Bella… čaká dieťa a myslí si, že otcom som ja,“ prezradil som. Nato do obývačky vletela Rose. Vrčala na mňa.

„Ty si s tou zmijou spal?“ štekla. Absolútne sa mi nepáčilo, ako ju nazvala.

„Áno. A želám si, aby si ju prestala tak nazývať!“ zavrčal som. O chvíľu sa tu zjavil Emmett a držal Rose za ramená.

„Ako si mohol? Ona o nás vie!“ Čože? O čom to hovorí? V mysli si prehrávala deň, keď som bol na Aljaške.

„Tu ma nemôžeš zabiť, lebo by sa všetci dozvedeli, čo ste zač.“

Tú vetu vypustila z úst Isabella. Ale ako? Ako o nás môže vedieť? Nejako sme sa vari prezradili? Čo všetko o nás vie? Vie, že sme upíri. Nepovedala to rovno. Možno len niečo tuší alebo si z Rose uťahovala.

„Počkať… Ona je tehotná?“ vyrušila nás Alice. Iba som nemo prikývol. Vtedy ma napadlo… Čo ak Carlisle vie niečo o tom, že by upír a človek mohli mať dieťa. No nebol doma.

„Kedy sa Carlisle vráti?“ opýtal som sa. Z Alicinej mysle som vyčítal, že sa vráti až večer. Tak si naňho počkám.

Bella:

Dovarila som kuracie mäso na pomarančovej šťave. K tomu som uvarila ryžu. Nabrala som si na tanier normálnu porciu. Sadla som si aj s tanierom za stôl. Do nosa mi udrela vôňa mäsa a pomaranča. Hneď sa mi začali zbiehať sliny. Pustila som sa teda do jedenia.

Zjedla som to neskutočne rýchlo. Už som si aj myslela, že mi nebude zle. Opak bol pravdou. Zdvihol sa mi žalúdok. Rýchlo som vybehla hore na poschodie do kúpeľne a vyvrátila som celý svoj obed do záchoda. Kriste, už ma nebaví, že všetko, čo dostanem do žalúdka skončí v záchodovej mise. Musím ísť za doktorom. Nechcem predsa umrieť od hladu.

Extrémne rýchlo som si obliekla rifle a blúzku, čo som mala v škole a umyla si zuby. Schmatla som malú kabelku, do ktorej som hodila peňaženku a mobil. Zišla som po schodoch dole. Kuchyňu upracem neskôr. Vzala som z vešiaka kľúče od auta. Vyšla som z domu, zamkla za sebou dvere a vykročila k autu. Diaľkovým kľúčom som ho otvorila, naskočila dnu a už si to mierila do nemocnice.

Zaparkovala som čo najbližšie. Vypla som motor, vystúpila z auta a rýchlym krokom kráčala do nemocnice. Na recepcii som sa spýtala, kde je gynekologická ambulancia. Pani za pultom mi povedala, ako sa tam dostanem. Vyšla som na druhé poschodie a radila sa jej inštrukciami. Keď som objavila správne dvere, sadla som si do čakárne. Po chvíli z dverí vyšla sestrička. Rozhliadla sa po prázdnej čakárni a pohľadom zavadila o mňa. Poslala ma dnu. Postavila som sa, vošla dnu a zostala vykoľajene civieť. Ten doktor bol… nádherný. Mal zlaté oči ako Edward, ale vlasy mal plavej farby. Milo sa na mňa usmial.

„Dnes zastupujem doktora Smitha. Som doktor Cullen,“ povedal zamatovým hlasom a natiahol ku mne ruku. Cullen… Veď je to jeho otec. Bože, prečo som sem šla práve dnes.

„Isabella Swanová.“ Prijala som jeho ruku. Sadla som si na stoličku pri jeho pracovnom stole. On sa uvelebil do svojho pohodlného kresla na druhej strane.

„Slečna Swanová, čo vás trápi?“ opýtal sa. Až po niekoľkých sekundách som si uvedomila, že sa niečo pýtal. Dívať sa naňho bez toho, aby som nezačala slintať… Zabudni! Veď je ženatý a pristarý na teba! No vyzeral maximálne na dvadsaťpäť. Bolo zvláštne, že jeho adoptívne deti majú rovnakú farbu očí.

„V posledných dňoch nedokážem nič zjesť. Všetko vyvrátim,“ posťažovala som sa.

„Ľahnite si tam na ležadlo.“ Urobila som, ako povedal. Vyhrnula som si blúzku, pretože som vedela, čo bude nasledovať. Ultrazvuk. „Vyzerá to, že ste v druhom mesiaci,“ skonštatoval pri pohľade na moje brucho. V druhom?! Ako to? Tehotná som len päť dní! To dieťa nemôže byť človek. Načo som tu vôbec liezla? Mala som ostať doma a počkať, kým nezomriem od hladu. Veľa ľudí by sa potešilo, ak by som vypadla z tohto sveta.

Dotiahol ku mne ten prístroj. Na brucho mi dal trocha chladivého gélu. Začal mi po ňom prechádzať s tým prístrojom. Díval sa na monitor. Prechádzal mi po bruchu všade možne, akoby sa pokúšal nájsť niečo, čo tam nie je. Všimla som si jeho vystrašeného výrazu, z pier mu uniklo: „To nie je možné.“ Opäť začal blúdiť s prístrojom.

„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa s obavami. Dúfam, že sa tomu malému nič nestalo. Ďalší potrat už by som neprežila.

„Nič nevidím,“ šepol zamyslene. Čože? Ako nič nevidí? Čo to má znamenať? Vari nie som tehotná? Alebo je moje dieťa mŕtve? Nie, len to nie…

„Ako nič nevidíte?“ Pri tej otázke mi hlas vyletel o oktávu vyššie. Doktor Cullen sa na mňa vôbec nepozrel. Stále sa díval na ten monitor.

„Nevidím čo je v placente.“ Všimol si môj vystrašený pohľad. „To ale neznamená, že nie ste tehotná. Doteraz som sa s niečím takým nestretol.“

Doktor mi potom ešte zobral krv. A vtom ma napadlo… Ak je moje dieťa upír, chce krv. Čo ak preto nemôžem nič prijať do svojho tela? V čakárni som počkala hodinku na testy, ktoré potvrdili, že som tehotná. Aj keď to s tým, že nevidel moje dieťa, ma trápilo.

Keď som už bola na odchode, tajne som sa vkradla do miestnosti, z ktorej pred chvíľou vychádzala sestrička aj s prázdnymi skúmavkami. Musím konať rýchlo. Snažila som sa nájsť jednu dôležitú vec. Krv. Možno je moja jedna teória pravdivá. Otestujem to.

Našla som balíčky krvi. Akú mám krvnú skupinu? Pravdepodobne A. Zobrala som jeden balíček a prezrela si ho. Normálne by sa mi zdvihol žalúdok, už len pri pohľade na krv, nieto ešte ochutnať ju. Dala som dole malý vrchnáčik. Priložila som si otvor na balíčku k perám a do úst si naliala malý hlt. Okamžite som to vypľula. Panebože, čo to robím? Ja už som sa fakticky zbláznila.

Ucítila som na jazyku pachuť krvi. Začudovala som sa. Chutila tak sladko. Ako palacinky s javorovým sirupom. Neodolala som a napila sa z balíčku. Vypila som ho do dna. Slastne som si oblizla pery. Cítila som sa lepšie. Oveľa lepšie. Bola som plná energie. Tá krv mala na mňa blahodarný účinok. Zobrala som pár balíčkov a ukryla si ich do kabelky. Prázdny obal som vyhodila do koša pod stolom. Vyšla som z miestnosti a skontrolovala, či je vzduch čistý.

Carlisle:

Dnes som mal na zastupovaní zaujímavú pacientku. Volala sa Isabella Swanová. Poznal som ju len podľa mena. Chodila na tú istú školu, ako naše adoptívne deti. A jej krv vraj Edwarda veľmi láka.

Nechápal som tomu. Počul som tlkot srdca toho dieťaťa, ale nevidel som ho. Darmo som prešiel po jej celom bruchu s ultrazvukom, nič som nevidel. Akoby mi tá placenta bránila. Bolo to vážne zvláštne. Naozaj som sa s niečím takým za celých tristo rokov svojej existencie nestretol.

Došiel som autom domov. Vošiel som dnu a zvítal som sa so svojou milovanou manželkou.

„Ako bolo v práci?“ položila mi tú istú otázku ako každé dni.

„Mal som jednu tehotnú pacientku a neviem, či je v poriadku. Pokúsim sa niečo zistiť,“ povedal som a jemne sa na Esme usmial. Bola na túto tému citlivá, keďže o jedno svoje dieťa prišla.

„Dúfam, že to nebude nič vážne.“ Pohladil som ju po tvári, čím som sa ju pokúsil upokojiť. Trocha to pomohlo. Vybral som sa do svojej pracovne. Listoval som knihy o medicíne. Vtom ma vyrušilo zaklopanie na dvere.

„Ďalej,“ povedal som a zavrel knihu. Dnu vstúpil Edward. Všimol som si, že ho niečo trápi. Preto aj prišiel. „Čo sa deje?“ opýtal som sa ho.

„Carlisle, môžu mať upíri deti?“ Tá otázka ma vyviedla z miery. Prečo sa práve to pýta? Je jasné, že nie. Vedel som, že mi číta myšlienky, tak som mlčal. „A čo ľudská žena a upír. Môžu splodiť dieťa?“ To ma v živote nenapadlo. Ale ľudská žena by neprežila pohlavný styk s upírom, zabil by ju. Ale ak by to prežila, je to možné.

„Teoreticky áno,“ odpovedal som. „Prečo sa pýtaš?“ Stále postával pri dverách. Nad niečím uvažoval. Po chvíli zavrel dvere. Asi nechcel, aby ho všetci počuli, aj keď mu to nepomôže. Pomalým krokom prešiel do stredu miestnosti.

„Ja som sa miloval s ľudskou ženou a… A ona otehotnela. Myslí si, že to dieťa je moje.“ Šokovane som sa naňho zadíval. Myšlienky mi vírili v hlave. Snažil som sa ich usporiadať.

„A kto je tá dotyčná?“ spýtal som sa. Opäť niekoľko sekúnd zvažoval svoju odpoveď.

„Bella,“ šepol. Počkať. Myslí Isabellu Swanovú? Prikývol na moju nevyslovenú otázku.

Veď Isabella dnes bola moja pacientka. Ak by to dieťa, ktoré čaká, je Edwardovo, vysvetlilo by sa tým, prečo som nevidel ultrazvukom cez placentu?

„Edward, ak Bella naozaj čaká tvoje dieťa, mal by si čo najskôr ísť za ňou.“ Tehotenstvo s upírom je nebezpečné. To dieťa nemusí byť človek. Je malá, ale naozaj veľmi malá šanca, že by to dieťa nebolo upír.